Horná Nitra v boji proti fašizmu

Smena, 27. september 1984

Vojenská situácia na juhozápadnom Slovensku sa nevyvíjala dobre. Bratislavská posádka bola pre váhanie veliteľov odzbrojená, aj príslušníci mužstva z iných miest odchádzali na stredné Slovensko iba jednotlivo alebo v skupinách. Ako celok sa pridala k Povstaniu a podnikla očakávanú akciu len trnavská posádka. Snaha jej zástupcov spojiť svoje sily s posádkou v Nitre stroskotala na zrade tamojšieho veliteľa. Major Šmigovský opatreniami na dezorientovanie vojakov a dôstojníkov, ktorí chceli bojovať, otvoril nemeckým vojskám hlavnú bránu do horného Ponitria. Ak k tomu prirátame rýchle zneškodnenie dvoch východoslovenských dobre vyzbrojených divízii, veliteľ nemeckých vojsk generál SS Berger mal dosť dôvodov na optimizmus. Dňa 2. septembra v hlásení ríšskemu vodcovi SS Himlerovi uvádza: „Dúfame, že do štyroch dní bude záležitosť skončená.“

A predsa sa zmýlil. Nie štyri dni, ale štyri týždne keď už ho dávno vystriedal vo velení iný generál SS = Hoffler, nestačili fašistom na to, aby zlomili odpor povstalcov na otvorených frontoch. V spomínaných štyroch dňoch i na hornej Nitre ešte len začali spoznávať silu odporu a nenávisti, s akou sa ľud proti nim postavil.

Kapitán Weinhold nestratil nič zo svojej vyrovnanosti a pokoja, s akým riešil mnohé problémy v období pred vypuknutí Povstania. Jeho tvár však bola poznačená nevyspatím a udalosťami vyvolávajúcimi vrásky. Na povrch vystúpili i stopy po vysokých horúčkach, ktoré ho po príchode do Kostolian sužovali. V prázdnej veliteľskej miestnosti pôsobil opusteno. Dôstojníci, ktorí ju ešte nedávno zapĺňali, až na výnimky, pôsobili v poli.

On nemohol byť stále v zákopoch. Musel sa zdržovať najmä tu, kam sa zbiehali nitky správ od jednotiek, ktorým velil a kam prichádzali i pokyny z hlavného veliteľstva.

Hoci tých posledných nebolo až tak veľa. Ponitrie stálo akoby na okraji pozornosti Goliánovho štábu, nepatrilo do strategického trojuholníka povstaleckého územia.

Okrem toho sa v Bystrici spoliehali, že Weinhold si poradí. Celá ťarcha obrany údolia v týchto prvých dňoch teda ležala na miestnych vojakoch a partizánoch. Weinhold túto ťarchu pociťoval doslova fyzicky.

Do miestnosti vstúpil bývalý zástupca nováckej chemičky inžinier Konečný, teraz v hodnosti nadporučíka:

„Hlásim se na váš rozkaz, pane kapitáne.“

Weinhold mlčky pokynul hlavou: „Viete, prečo som si Vás dal zavolať, pravda?“ Nevyčkal na odpoveď a pokračoval: „Minule ste sa dostali až k Topoľčanom. Dnes to nepôjde,“ vzdychol si. „Ale pokúste sa Nemcom vliezť až do kuchyne a zistiť, čo pripravujú a dajte správy i našim jednotkám v okolí Baťovian. Motocykel je v poriadku?“

„V pořádku pane kapitáne. Řidič také.“

„Tak potom veľa šťastia „, zakončil krátky rozhovor Weinhold.

„Kam to bude?“, spýtal sa Konečného muž v prilbe, ktorý sedel za riadidlami motorky, pristavenej pred veliteľskou budovou.

„Že se ptáš Mirku... Do ohně!“, mávol neurčito rukou Konečný. Viac vysvetľovať nemusel. Inžinier Miroslav Šalamon, ktorý takisto nastúpil od prvého dňa k armáde, si domyslel, čo bolo treba.

Obaja sa navzájom dobre poznali z predošlého, päťročného obdobia, keď pôsobili v nováckej chemičke, a obaja sa ešte tam zapojili do protifašistického odboja. Šalamon časť z tohto obdobia, presne trištvrte roka, strávil vo väzení. Dostal sa tam tak trochu nešťastnou náhodou. Nie preto, že by z hľadiska tajnej polície nemal toho dosť na rováši. Veď cez elektrotechnické laboratórium, ktoré mal vo fabrike k dispozícii, ruským partizánom zabezpečoval náhradné súčiastky do vysielačiek. No o tom a ostatnej odbojovej činnosti polícia nič netušila. Úešbákom sa dostal do rúk v Bratislave len preto, že pri svojej tamojšej návšteve spal u rodiny, ktorú v tú istú noc akurát prišli zatknúť. Aj v súvislosti s úsilím, ktoré Konečný, ako zástupca riaditeľa vyvinul na oslobodenie Šalamona, sa ich vzájomná dôvera upevnila. Vo fabrike neváhali zinscenovať haváriu, aby si mohli Šalamona s jeho nepostradateľnými odbornými znalosťami vyžiadať. A keďže fabrika slúžila vojenským účelom, Šalamona pustili z bratislavského väzenie do Novák, i keď v sprievode detektíva.

Pravdaže, svoje tu urobil ešte celý rad ľudí v štátnom aparáte, napríklad Viktory z prokuratúry. Jedným slovom, nakoniec sa podarilo stopy po Šalamonovej ilegálnej činnosti Vo fabrike zahladiť. Nie raz si na tieto riskantné kroky pospomínali. Najmä teraz, keď ich služba v štábe vojenského veliteľstva zviedla znova dohromady pri nemenej riskantných spravodajských akciách.

Šalamon bez ďalších rečí urobil s motorkou na nádvorí kasárne okruh a za bránou sa pustil smerom k Baťovanom, kde zúrili boje.

Skupine SS Schill po prvý raz preťali cestu povstalci z Ponitria, dobrovoľníci z baťovanských závodov, už pred Topoľčanmi, pri Čakajovciach a potom pri Mýtnej Vsi a Ludaniciach. Tam priniesli i prvé obete. No ku skutočne organizovanému a húževnatému boju dochádza až na úsekoch Brodzany – Veľké Bielice – Navojovce – Skačany, ďalej na úseku Veľké Uherce .-Malé Uherce – Šimonovany a v okolí obcí Pažiť a Oslany. Palebné postavenia tu zaujali i delostrelecké batérie oddielu kapitána Jána Malára z topoľčianskej posádky.

Nemeckí velitelia a vojaci po predošlom ľahkom postupe až sem, sú zarazení nečakaným, tvrdošijným vzdorovaním. Tunajší povstalci bojujú s vedomím, že sa chrbtom malú svoje rodné domy a rodiny. A navyše ak oni povolia, otvorí sa ďalšia brána k srdcu Povstania nielen hore, po údolí rieky Nitry, ale i vpravo, na Pohronie. Ani vedomie, o čo bojujú, ani zúfalá odvaha s ktorou sa vrhajú do protiútokov v snahe dobyť stratené pozície, ani počet povstalcov však nemôže tromfnúť prevahu fašistov vo výzbroji, najmä v ťažkých zbraniach, a ich profesionálnu rutinu. Kým remeslom povstalcov pred niekoľkými dňami bola fabrická robota alebo dorábanie chleba, tým naproti bola už dlhšie remeslom vojna. Kým povstalci so svojím oduševnením nemali kedy osvojiť si nevyhnutnú vojenskú disciplinovanosť, pre tamtých bola samozrejmosťou, mali ju v krvi.

Smrť si tu usporiadava svoje hody. Lebo povstalci skutočne volili radšej nebyť, ako sa dostať do područia votrelcov. Umierali. „Mama, mamička“- kričali, alebo tíško šeptali v tuhom objatí smrti. Boli mladí, takí mladí. Z mnohých lások a vášní života väčšinu ešte nepoznali a z tých, čo skúsili a precítili, najhlbšie z nich väzila príchylnosť k rodnému kozubu a matke, ktorá ich odkojila. Volali ju na utíšenie bolestí i na odpustenie za svoju smrť. „Prečo ja? Prečo práve ja?“ – úpel pritom ich vnútorný hlas. Hoci vedeli kam idú a do čoho idú, v poslednej sekunde na hranici medzi životom a smrťou, keď ju už nemohli obísť, iba prekročiť, hrozili sa krutej pravdy umierania. A uverili jej, až keď pocítili jej neodbytný dotyk. Taká je mladosť.

Umierali aj potichu, s prekvapením a údesom v očiach, či len tak, v milosrdnom spánku omráčenia, vztyčujúc sa zo zákopu, alebo ležiac na jeho dne. Umierali tí, čo donedávna chodili po horách, čo prežili internačný tábor, čo pred pár dňami stáli pri fabrických strojoch, aj tí, čo čakali na svoju chvíľu v kasárňach. Umieral, na dvakrát zasiahnutý, keď ho už ošetrovali, partizánsky komisár Albín Grznár. Umieral major Osipovič, partizán Ján Hrdý i Valent Oršula. Smrť si nevyberá, kosí rad radom mladých i starších.

Ale neumierali sami. Berú so sebou na druhý svet, aby uľahčili tomuto svetu a boju povstaleckých druhov, i svojich protivníkov, strojcov svojej smrti. Rady fašistických vojakov tiež citeľne rednú. Vzadu, vo svojom tyle, v topoľčianskych kasárňach vystroja pohreb desiatkam padlým iba z týchto bojov. To že má byť výlet, krátka akcia, ktorú im sľubovali?

Konečný so Šalamonom sa prepletajú pomedzi mŕtvych i živých, uhýbajú náletom lietadiel i z dostrelu mínometov či hlavní diel, aby sa dostali čo najbližšie k nepriateľským postaveniam. Pred Uhercami ich zadržali vlastní delostrelci:

„Predsa sa nechcete producírovať Nemcom pred nosom ako na prehliadke?“, rozhorčoval sa poručík veliaci batérii. Trochu zveličil to, na čo sa spravodajci chystali, ale na vysvetľovanie nebolo času.

“Musíme si udelat stuj co stuj obraz o nepratelských pozicích,“ trval na svojom Konečný.

„To my chceme takisto “zmierlivejšie podotkol poručík. „Ja sa tiež chystám na prieskum, ale pokračovať ďalej nefrite, to je hotová samovražda. Do priestoru pred nami sú zastrieľané mínomety, o ich polohe nič nevieme.“

„Dobrá, když to tady znáte lépe...“, súhlasil Konečný. „Co tedy navrhujete, pane poručíku?“

Dôstojní mal plán zrejme už premyslený a Konečný mu vpadol do rajónu v poslednej chvíli predtým, ako ho chcel uskutočniť. To vysvetľovalo i jeho podráždenie. Odpovedal bez rozmýšľania:

„Môžeme sa vydať na prieskum spolu. samozrejme peši. Zídeme do dediny cez humná a zoberieme spojára s telefónom. Ak to bude vyzerať sľubne, vydám povel na zastreľovanie diel.“ K tomu nebolo čo dodať. O štvrť hodiny sa priblížili k hospodárskym budovám k prvých domcov, prešli zadnou časťou záhrady jedného z nich a pristavili sa pred stodolou. Obísť ju a pokračovať ďalej? Porúčík na okamih zaváhal.

„Pojďme dovnitr,“ navrhol Konečný. „Budeme mít odtut dobrý výhled do vesnice a sami budem skryti.“

Poodchýliť uvoľnenú latku, ktorú si pripravili pre svoje skrývačky dedinský chlapci, im nedalo nijakú námahu. A hneď prvým pohľadom cez škáry v prednej stene paity zistili, na čom sú. „Do Krista,“ zaklial pomedzi zuby poručík, inštinktívne tlmiac hlas. Konečnému bolo poručíka ľúto, ako sa prepočítal, sám tiež pociťoval mrazenie na chrbte, ale nemohol si odpustiť poznámku:

„Říkali ste že jsou sem zastríleni. A oni zatím jsou prímo tady. Jestlil se nemýlim, tak sa stavjejí do palební línie.“

„To sa teda nemýlite,“ odvrkol poručík. Nemci pobehovali okolo mínometov a umiestňovali ich do radu iba niekoľko desiatok metrov pred ich očami.

„Do andela...“, klial ďalej poručík pospomínal rad radom všetkých svätých, kým urobil stručný záver: „Toto vedieť, tak ma sem nikto nedostane.“

Čo tým vlastne myslel? Konečný sa ho nepýtal, chápal, že ho ide rozhodiť od zlosti a najmä od bezmocnosti. Delostrelci sem nemôžu zamieriť paľbu, lebo by na to doplatila dedina a jej obyvateľa. Nemci si tu mohli robiť, čo sa im zapáčilo, oni sa museli iba prizerať. Okrem toho prieskumnej skupine i celej batérii hrozilo, že po prezradení sa jej fašisti rýchlo dostanú za chrbát. Poručík, keď sa trochu utíšil, zlostne hodil rukou smerom spojárovi, že môže začať baliť. tak ako prišli iba že opatrnejšie, prešmykli sa otvorom po odsunutej latke a stiahli sa nazad k batérii.

Weinhold po vypočutí správ z predných línií sedel nepohnuto, zhŕňal v duchu všetko čo sa o situácií z rôznych strán dozvedel. Dôvodov na spokojnosť málo. Trojanove , Židove, Hagarove a ostatné partizánske oddiely spolu z jeho vojakmi síce dokázali zbrzdiť prenikanie fašistov proti toku Nitri. Na druhej strane však podnietili SS-strurmbannfuhrera Klotza k tomu, že si vyžiadal posily. Po doplnení druhým práporom stihnutím od Hronského Benedikta, skupina Schill postupoval Zemianskym Kostolanom, ktoré generál Berger označil za mimoriadne dôležité pre zásobovaní celej povstaleckej armády. A on, Weinhold, stále nedostával z ústredia nijakú podporu, bol odkázaný iba na niekoľko rôt vojakov. Nebiť Hornonitrianskych partizánov – teraz im doslova blahorečil, že sním vyhľadávali spojenie – akoby zadržal nemecký prápor? O podpore vlastných jednotiek zo vzduchu nemohlo byť ani reči, kým fašistom práve nálety ich pilotov otvárali cestu do hĺbky obranného postavenia protivníka...

Prudko sa vztýčil zo stoličky, urobil niekoľko krokov po miestnosti a povedal Konečnému:

„Ďakujem, pán nadporučík, môžete odísť.“

Konečný bez slova odzdravil, otočil sa a vyšiel z miestnosti. Pravdu povediac, Weinholdova reakcia ho prekvapila. Nevyzeral byť skormútený, jeho posledného pohyby vyjadrovali novú odhodlanosť a náhle rozhodnutie.

Dojem ho neklamal Weinhold skutočne urobil počas niekoľkých minút nezvratný záver, že treba podniknúť ešte jeden pokus na vytlačenie fašistov od Baťovian, a že on sám musí byť pritom.

Dve roty povstaleckých vojakov zaujali východzie postavenie po oboch stranách koryta rieky v blízkosti Malých Uhoriec.

No skôr než stačili povstalci rozvinúť útok, nálet nemeckých lietadiel spolu s delostreleckou a mínometnou paľbou narušil ich zostavu. Súčasne vyrazili dopredu nemecké pešie útvary na obchvat povstalcov cez veľké Uherce na Oslamy. Tým bol definitívne spečatený osud Baťovian i tohto obranného pásma. A rovnako osud mnohých jednotlivcov, medzi nimi kapitána Adolfa Weinholda.

Nedbajúc na paľbu nemeckých diel a mínometov, nechal sa dopraviť do bezprostrednej blízkosti frontovej čiary. Ako jediný vystúpil z auta a vykročil medzi vojakov, ktorý sa krátko predtým chystali zaútočiť, ale v tejto chvíli nevedeli, kam sa podieť pred granátmi dopadajúcimi do ich radov. Pred jeho očami bol zranený aj veliteľ obranného úseku, kapitán Tkáč, ostatní ustupovali z dosahu mínometov ale Weinhold bez otáľania odišiel ku Tkáčovi, sklonil sa k nemu a pokúšal sa ho ošetriť. Minútu, dve, desať? Každá z nich bola pre oboch večnosťou. Medzitým nastalo ticho, paľba ustala, ale nikto z vlastných sa neukázal. Weinhold v pokľaku oblapil doráňaného kapitána, vyložil si ho na rameno, s námahou sa postavil a obrátil chrbtom k nepriateľskej línií. Urobil niekoľko tackavých krokov, keď sa za ním ozvali výkriky:“ Halt! Halt! Hende Hoch!“

Weinhold mocnejšie zovrel bezvládne telo svojho druha a pomaly, pomaličky sa začal otáčať za hlasmi. Ale nemusel urobiť ani to, aby uvidel nepriateľským vojakom do tváre. Obstúpili ho zo všetkých strán...